Vytiahla cigarety a jednu si zapálila. Zhlboka vydýchla, zotrela slzy z líc a zahľadela sa na nočné mesto. Sedí presne tam, kam chodieva, keď jej je smutno, keď potrebuje byť sama, keď nechce, aby ju deti videli plakať... na kopci, odkiaľ má celé mesto ako na dlani. Vždy ju upokojoval pohľad na blikajúce svetlá mesta, vzdialený zvuk motorov áut a hlavne pohľad na nočnú oblohu plnú hviezd. Sedí tam aj dnes. Ešte predtým, ako sa tíško vytratila z domu, pobozkala svoje spiace deti na vlásky a pohladila ich. Sú pre ňu všetkým, čo jej zostalo, čomu verí a miluje. Zamyslene hľadí na svetlá, ktoré sa začínajú rozplývať, pretože oči sa jej zase naplnili slzami. Zhasne cigaretu a ľahne si do trávy, pohľadom hľadajúcim tú svoju hviezdu. Každý človek má vraj svoju hviezdu na nebi a ona tomu verí. Tak isto, ako stále verí na zázraky. Nikdy nestratila dušu dieťaťa, aj keď príliš rýchlo dospela. Často krát si priala byť opäť tým malým, bezstarostným dievčatkom a žiť v rozprávkovom svete. Ponorená do myšlienok zrazu zbadá padajúcu hviezdu a už-už si chce priať to jediné svoje želanie, ktoré už vyslovila snáď tisíckrát. No tento krát zostane nemá a nevysloví ho. Len sa tíško rozplače a tvár skryje do dlaní. Zranená minulosťou a zmätená prítomnosťou... Ako motýľ, ktorému niekto zotrel z krídel farebný prach a teraz sa trepe na zemi a nemôže vzlietnuť. Nikto jej ešte tak neublížil, ako ten, ktorému verila, ktorého milovala celou svojou bytosťou.. Ani bývalý manžel, ktorého päste skúsila toľkokrát, ktorého nepekné slová dopadali na jej krehkú dušu ako ostré nože.. Na to už radšej nechce myslieť, je to preč.. Pri láske, ktorú cítila a vnímala tak silno, rýchlo zabudla na to zlé. No nikdy nepochopí, prečo jej tak kruto ublížil ten, kto ju tak veľmi miloval, ktorého milovala ona.. Bola schopná zaňho položiť vlastný život, ak by bolo treba. Dala mu všetko, čo mu mohla dať, dala mu srdce do dlaní, aby ho chránil a on jej sľúbil, že nedovolí nikomu, aby jej ublížil. Vzdala sa pre lásku pohodlia a finančnej istoty, bohatstva, ktoré pre ňu v porovnaní s jeho láskou neznamenalo nič. Čo sa stalo? Kde spravila chybu? Nedokáže nájsť odpoveď na tieto otázky. Veď plánovali spolu život, sľúbili si predsa, že nech sa stane čokoľvek, budú žiť jeden pre druhého a spolu pre deti, že spolu zvládnu všetko. Blížili sa vtedy Vianoce a mali to byť tie najkrajšie Vianoce pre všetkých. Tešili sa aj s deťmi, ako pôjdu do lesa hľadať stromček, ako ho budú spoločne zdobiť. Tešili sa, že to budú prvé spoločné Vianoce. A ona mala preňho ten najkrajší darček o akom sníval a často hovoril. Čakala bábätko. Chcela mu to povedať presne na Štedrý deň. Vtedy ešte netušila, čo ju čaká. Čoraz menej chodil za ňou a čoraz viac sa jej vzďaľoval. Nerozumela tomu, nechápala, čo sa deje. Nechcel s ňou o tom hovoriť, vyhýbal sa takým rozhovorom. Vytratil sa jej úsmev z pier a z očí zmizla iskra šťastia. Tak veľmi chcela zachrániť ich sny, ich lásku, ochotná spraviť aj nemožné, len aby bolo zase všetko, ako predtým. No nič nepomáhalo.. Prestal dvíhať telefón, nereagoval na správy, vyhýbal sa jej. A to všetko bez jediného slovka vysvetlenia. Dostala z neho len to, že momentálne nedokáže byť s nikým, žiť s nikým, že nedokáže dať najavo city a nevie, či ju ešte stále miluje.. V tej chvíli sa v nej niečo zlomilo, niečo zomrelo a ona nevedela, čo ďalej..ako ísť ďalej bez neho.. Prišla o dieťatko, na ktoré sa tak tešila a nestihla mu to ani povedať. Neprešiel deň, ani jediná noc bez sĺz. Nikdy v živote nezabudne na chvíle, keď túžila umrieť, keď bolesť bola tak neznesiteľná, že jej nedovolila dýchať a postaviť sa a ísť ďalej.. Len ju pritisla na samé dno a tam ju držala dlho, dlho.. Vtedy, tam na tom dne, prisahala si, že už nikdy nebude milovať, že už nikdy nedá nikomu svoje srdce, svoj život, že už nikdy nechce prežiť také sklamanie a bolesť... a postavila okolo seba pevný múr, cez ktorý sa nikto nedostal.. Posadila sa a zapálila ďalšiu cigaretu...odhrnula si pramienok dlhých tmavých vlasov z čela a pozerala na mesto ponárajúce sa do tmavej noci.. Myšlienky jej zmätene víria hlavou. Toľko mužov sa predsa pokúšalo rozbiť tie hradby okolo nej, no nikdy sa to žiadnemu nepodarilo. Toľko sŕdc ona zlomila neustálym odmietaním a vždy ešte priložila ďalší kameň k svojmu pomyselnému múru, aby bol pevnejší. Verila, že sa za ten múr už nikdy nikto nedostane a že to tak bude lepšie. A teraz sedí v tráve, hľadí na spiace mesto a v srdci má strašný zmätok. Niekto naštrbil jej múr, jej pevnosť a kameň po kameni pomaly rozoberal. Cítila sa za ním v bezpečí a teraz je tak krehká a zraniteľná. Srdce jej bije pri každom jeho slove ako zvon, šialene sa rozbúcha pri každej správe od neho. Ako to dokázal? Ako to spravil? Nik sa k nej predsa tak blízko nedostal! To nie je možné! Nemôže sa zbaviť toku myšlienok, ktoré stále utekajú k nemu, nemôže a nechce si priznať sama pred sebou, že miluje, že cíti lásku..
Po tvári sa jej prúdom hrnú slzy a ona stojí pred veľkým rozhodnutím. Utiecť pred láskou, postaviť nový, silnejší múr, alebo dať jej šancu? Dať poslednú šancu sebe, svojim snom, ktoré už pomaly zapadli prachom, dať šancu jemu? Vložiť mu do dlaní svoje srdce? Cez slzy už nevidí ani zhasínajúce svetlá mesta. V ruke drží telefón a dokola číta tie nádherné slová lásky, jeho vyznanie... má pocit, akoby jej na dlaň položil svoje srdce. Pozerá na jeho fotku. Všade je taký pokoj a ticho a ona počuje len divoký tlkot svojho srdca a slová, ktoré vychádzajú z jej pier... Vysloví ich tíško a opatrne, akoby ich šepkala v jeho tesnej blízkosti, v blízkosti svojho anjela... MILUJEM ŤA, LÁSKA... NIKDY SA MI NESTRAŤ, PROSÍM...
