Zopár slov..

 

Túto noc som videla anjela..
Bol taký krásny, až som oči privrela,
aby mi neublížilo jeho svetlo jasné..
Mal biele šaty, krídla, všetko bolo krásne..

 

Podišiel ku mne, pohladil mi vlásky,
zotrel slzu z tváre, odpoveď dal bez otázky..
"Dievčatko, neplač.. Tvoje slzy spália zem.
To, po čom túžiš, Ti z neba prinesiem.

Len prestaň plakať, moja maličká,
chcem šťastný úsmev vidieť na líčkach..
Chceš modré z neba? Chceš hviezd vodopád?
Všetko Ti prinesem, veď mám Ťa rád..

 

Tvoj bude celý vesmír, moja malá.."
A mne slzy tiekli a len som stála
a čakala, kedy vysloví meno Tvoje..
pretože Ty si láska šťastie moje..

 

Anjel ma skúšal, lákal pokladmi,
objímal krídlami, hladkal pohľadmi..
No ja myslela len láska na Teba
a nechcela s ním odísť do neba..

 
Cez slzy povedala som mu:
Ďakujem..no odíď už anjelik,
pre mňa je zem.
Ty v nebi bývaš, ja tu chcem žiť,
veď moje srdce má pre koho biť..

 

Som rada, že som stretla anjela,
no poviem pravdu, dávno som to vedela,
že môj anjel úplne inak vyzerá
a ja šťastná som, keď do očí mi pozerá..

 

Nemá také rúcho, ani krídla biele
a všetko, čo mi môže dať, je jeho srdce celé.
Pre mňa iný poklad nemá cenu..
Tak prečo si sa nedostal k jeho menu?

 

Teraz už chápeš, anjelik?
To, čo mi On dá, mi nedá nik...!"
Anjel sa mi do očí zadíval,
prikývol tíško a povedal:

 

"Ty moje malé dievčatko,
vedel som, že vyslovíš to zakrátko..
On miluje Ťa, nemaj z toho strach..
On je Tvoj anjel, nenechaj mu srdce padnúť v prach..

 

Ty svoje srdce vlož mu do dlaní a ver,
že On Ti ho navždy ochráni..."
Anjel sa vzniesol nad zem,
zamával krídlami a z neba zakričal:
"Budem tu vždy s vami!"

                                     

 

 

 

Tvoje slzy...

Nerozumiem tomu, čo sa so mnou deje..
Neviem, čo to všetko znamená..
keď sa moje srdce ako motýľ chveje
a moja myseľ trochu zmätená...
 
Stačila jedna noc, stačilo pár viet...
stačili slzy, čistejších už niet,
ako tie, ktoré si mi venoval...
bolo v nich všetko...láska, šťastie, žiaľ..
 
Nadovšetko som Ti vďačná za ne,
tak prosím láska, nastav dlane,
ja chcem Ti zase svoje slzy dať,
dotknúť sa Tvojho srdca a tíško zašepkať:
 
Neuteč opäť, keď tieto slová prečítaš, patria len Tebe, navždy si ich stráž...

 

 

 

 

 

 

Ukradnuté slová...

 
Nikdy som Ťa nevidela, nedotkla sa Tvojho tela,
necítila Tvoje dlane, ani bozky nespútané...
Cítim Ťa len v srdci svojom, pobláznená nepokojom,
ktorý vládne v mojej duši...ja objať Ťa láska túžim...

Za oknom prší a moje oči plačú tiež...
Osuš mi slzy, len Ty to láska smieš..
Dážď je aj v obrázku, ktorý mám od Teba...
dám život za lásku, dám všetko za Teba..

Len nech si šťastný, anjelik..
to, čo mi dávaš, mi nedá nik..
Ja povedať Ti toľko toho chcem,
to čo cítim, aj čo už dávno viem..

No strach mi bráni, kradne slová z úst,
nenechá hovoriť, tak Ty to láska skús..

 

 

Neistá...

Láska, ja stratila som sa v Tebe...tak príď mi, prosím na pomoc..
Veď toľko lásky nosím v sebe, no okolo mňa tma a stále noc..
Si pre mňa jasným svetlom, ktoré mi svieti v tme...
no akoby si bol za oknom a všetko sa zdá ako v hmle...

Je to len sen krásny, alebo ilúzia moja?
Prosím láska, nikdy mi nezhasni, ja navždy chcem byť iba Tvoja!
Nechcem len sen, nechcem ilúziu,
chcem skutočnosť a lásku Tvoju...

po ktorej bažím ako vyprahnutá zem,
bo Ty si voda, po ktorej rozkvitnem..
Všetko, čo nosím v sebe, čo skrýva moja duša,
to všetko patrí láska Tebe a osud možno kruto skúša..

Ja verím, že nezloží ma k zemi, tak prosím láska, aj Ty ver...
veď s Tebou tak krásne je mi, keď čítam slová z Tvojich pier...
Aj keď nepohnú sa a nevydajú hláska..
viem, po čom túžiš, veď si moja láska..

Tak prečo to také ťažké je? Prečo sa rútia všetky nádeje?
Veď nikto z nás nechce trpieť viac..
ja noc čo noc smutne hľadím na mesiac a slzy padajú ako kvapky dažďa,
bo Tvoje meno nesie každá...

 

 

 

 

Si všetkým...

Si jasná noc, čo prináša mi spánok,
si pokojný deň, si letný vánok...
ktorý pohladí mi vlasy, pobozká tvár,
si moje slnko, si mesačný žiar...
 
 
si v kvapkách dažďa, ktoré po tele mi stekajú,
si v snehových vločkách, ktoré z neba padajú...
si všade, kam idem a kde sa pozriem...
bez Teba láska, určite zomriem..

Si ako...

Keď privriem oči, vidím láska Teba..
Si ako hviezda padajúca z neba..
pri pohľade na ňu, plní sa mi sen..
si ako dúha, ako teplý letný deň..

Si ako vánok, čo mi vlasy pohladí,
si ako Slnko, čo sa nikdy nestratí..
Si v každom mojom kroku, v každom nadýchnutí,
si v každej myšlienke, čo mi hlavou blúdi..

Si v každej slze, čo mi steká po tvári,
si v každom úsmeve, keď sa mi niečo podarí..
Si všade láska, je to ako krásny sen..
Nestrať sa mi, prosím..tak veľmi ŤA MILUJEM..

Láskou chorí...

Keď noc a ticho nastane,
keď svet ponorí sa do spánku,
ja sama bdieť zostávam,
tvár nastavím pokojnému vánku...

Premýšľam o Tebe,
vidím Ťa ako maják v rozbúrenom mori...
Premýšľam o Tebe,
či aj Ty si, tak ako ja, láskou chorý...

Doplávať cez to more k Tebe túžim,
cez vlny predsudkov a ľudskej zloby...
Len Tvoja láska, Tvoja náruč,
je pre mňa tým, čo ma šťastnou robí...

Pomôž mi, láska, svieť mi na cestu,
nech nestratím sa v tmavom mori...
nech preplávam sa k Tebe do náručia...
Zostaňme navždy takto láskou chorí...

 

 

 

  Najdlhšia noc..
 

Je mi tak smutno, keď spomienky sa vracajú,
srdce mi zovrie a slzy horké padajú,
keď premietnem si zas a znova,
všetky tie rany a hrozné slová,

čo vytrhli ma v tú noc z pokojného spánku...
môj výkrik zaznel do nočného vánku..
No nemalo zmysel kričať o pomoc...
navôkol ticho, tma a noc..

Nebolo nikoho, kto začul by môj hlas...
a rany padali na moje telo zas a zas...
už nevnímala som ich, ani jeho kruté slová,
pri svojich deťoch som myšlienkami bola..
 
Spinkali v postieľke, v izbe pod oknom...
v mesačnom svite sa podobali anjelom..
Ach, moji maličkí, len tíško spinkajte
a svoje sníčky ďalej si snívajte..

Nemôžte sa zobudiť, prosím, teraz nie!!
No v zápätí začula som ich tiché vzlykanie..
Všimol si to aj on a ďalšia rana minula svoj cieľ,
rýchlo ušiel von...ja sadla som si na posteľ
 
a do dlaní skryla svoju tvár,
tlmila vzlyky, bolesť a žiaľ...
V tom ucítila som detské rúčky na sebe...
Maminka, neplač, my sme pri Tebe!
 
My ľúbime Ťa, ocko asi nie,
nech ide preč, my ho nechceme!
Tuho som svoje dietky objímala
a vlastnú bolesť nevnímala..
bozkávala im tváričky
a z líc utierala slzičky..
 
Neviem, ako dlho som tak sedela,
no v tej chvíli som presne vedela,
že tejto noci láska zomrela
a už nikdy by som to zažiť nechcela..

                                                                      

       

   

 

 

                                      

 Zabite lásku!

 
Zabite lásku! V bolesti schúlená je moja duša..
Nech cez klamstvá viac sa ku mne dostať nepokúša!
Zabite lásku! Tú pobehlicu prelhanú!
Nech aspoň sny zachránim si, nech tie mi zostanú...

Zabite lásku! Ja už na to vážne nemám síl..
On veľmi hlboko sa do môjho srdca vryl..
Zabite lásku! A vytrhnite mi ju zo srdca!
Veď z klamstiev živá bola, stal sa z nej zradca!

Zabite lásku! A potom zabite aj mňa..
nech spolu s ňou ponorím sa do večného sna..     
                  

 

 

Otázka a odpoveď...

Všetko, čo zmysel malo, je zrazu preč...
Ach, láska, šťastie moje, neuteč!
Si pre mňa všetkým, si celý môj svet,
čo sa to stalo? Ja chcem odpoveď!
 
A kedy sa to, láska, mohlo stať?
Vari vtedy, keď šli sme spať?
Alebo keď plakala som v Tvojom náručí
a chcela cítiť lásku bez rečí?
 
Mohlo to zmiznúť spolu s babím letom,
na pavučinkách letieť tíško svetom?
Alebo sa to roztopilo s posledným snehom
a vpilo sa do zeme k jarným kvetom?

Možno to zmizlo spolu s rannou hmlou,
možno sa to skrylo len do našich snov..
A možno to odvial vietor, ako hviezdny prach,
zostalo len prázdne srdce, slovko PREČO na perách..
 
Snáď sa to vráti s prvými vločkami snehu,
keď pocítim ich krehkosť a nehu..
Alebo keď opäť sadne ranná hmla
a jemné kvapôčky pristanú mi na perách..

Možno to priveje nočný vánok len,
ja precitnem a zistím, že to bol zlý sen..
                                                                                                                     

 

 

 Bolesť...

 
Pustil jej ruku, nedržal ju pevne
a teraz padá niekam do neznáma...
Desivé ticho pohltí jej vzlyky..
do tmavej priepaste dopadne už sama..
 
Nemôže uveriť, že toto skutočnosťou je..
Na zemi leží, v očiach prach...
po láske prázdno a chlad zostalo,
kamenné srdce, v duši hrozný strach..
 
Nedokázala mu dať viac,
ako svoj život, svoje srdce na dlani..
Milovala ho nekonečnou láskou,
on sľúbil, že ju nikdy nezraní..
 
Slzy na tvári zanechali ryhy,
pery jeho meno snáď tisíckrát vyslovili..
Duša zomiera tam dole v priepasti
a láska naveky s ňou v rovnakej chvíli..


 

 

 Múr...

Necíti už bolesť, nevníma žiaľ,
slzy už netečú, vyschol im prameň..
Zostala len čierna diera v duši,
položila k múru základný kameň...

Nechce sa už obzrieť za seba,
nechce si znova dušu drásať...
Milovala tak veľmi, ako vedela,
nechce už viacej lásku chápať..

Je vďačná aj za to málo,
za lásky ilúziu krátku,
keď opäť krídla mala chvíľu,
keď cítila mámivosť sladkú...

Už je to preč, bol to len klam,
zas niekto ublížil jej duši...
Prebdené noci, rozhodnutie padlo,
za múrom jej pokoj už nikto nenaruší...