Zopár slov..

Slnečné lúče už pomaly zaplavili celú izbu svojim teplom a z kuchyne voňala káva.. Potichu sa šuchla k nemu do postele, aby sa mohla ešte chvíľku dívať na jeho snívajúcu tvár, kým ho zobudí.. Zľahka ho pohladila po vlasoch, podoprela si hlavu a hľadela naňho pohľadom plným lásky a nehy, ako už toľkokrát predtým, kým on sa ešte túlal v ríši snov..

„Vyzerá tak spokojne a bezbranne...“ pomyslela si. Prešlo už toľko času od ich prvého stretnutia a ona sa stále nevie naňho vynadívať, nevie sa nasýtiť pohľadu naňho., jeho dotykov a bozkov, milovania.. Je pre ňu mužom, o akom vždy snívala a myslela si, že taký muž existuje len v jej fantázii a predstavách.. Teraz je veľmi šťastná, že sa mýlila. Usmeje sa a potichu, aby ho nezobudila, mu šepká do snov, ako veľmi ho ľúbi a jemne sa dotkne jeho pier.. Kým ešte ich láska neexistovala, často sa pozerala na jeho fotku a prechádzala po tých perách prstami.. Rozmýšľala, ako asi chutia jeho bozky a túžila sa to raz dozvedieť.. Ale netrúfala si. Bol taký slobodný a krásny, s čistou dušou.. Prečo práve ona by mala byť tou, ktorej by niečo také dovolil, ktorej by dal svoje srdce? Prúd myšlienok do minulosti sa zastavil, keď  ju zo spánku jemne chytil za ruku a druhou si pritiahol paplón na plecia. Jej dlaň v tej jeho vyzerala taká malá a krehká. A ona sa v jeho blízkosti cítila tak bezpečne. Vždy, keď mala z niečoho strach, stačilo sa privinúť k nemu a on ju celú schoval do náručia a upokojil.. Akoby ju chcel chrániť pred všetkým zlom na svete a nedovolil, aby jej niekto ublížil. Miluje ten pocit, keď ju objímu jeho paže a ona je pri ňom tak tesne,  že počuje tlkot jeho srdca..

Zamyslene pozrie do okna a prižmúri oči pred jarným slnkom, ktoré jej pripomína koniec minulého leta.. Vtedy obaja začali mať pocit, akoby jeden druhého poznali už veľmi dávno. Bolo to zvláštne a tajomné, bolo to až neskutočne nádherné a ani jeden nechcel, aby to niekedy skončilo.. Navždy si tieto chvíle bude pamätať. Rovnako tak aj okamihy, keď ju zobral za ruku a viedol po úzkom chodníku uprostred lesa a noci, aby jej ukázal nočné mesto z výšky, oblohu plnú hviezd a podal svoje srdce na dlani.. Vedel, že miluje pohľad na svetlá nočného mesta.. Vedel, ako miluje hviezdy.. A vedel aj to, že veľmi miluje jeho a on ju.. Tam, medzi hviezdami ju požiadal o ruku a otvoril malú zamatovú škatuľku, z ktorej zažiaril ten najkrajší prstienok na svete. Nič krajšie a romantickejšie ešte dovtedy nezažila. V tej chvíli žiarila šťastím ako tá najžiarivejšia hviezda na nebi..

S úsmevom na perách pozrie naňho a pohladí ho po tvári.. Je šťastná ako nikdy predtým a za svoje šťastie vďačí práve jemu, práve tomuto mužovi, ktorého tak nekonečne miluje, že by bola schopná zaňho aj dýchať, keby bolo treba.. Keď chceli vyjadriť silu svojej lásky v slovách, hovorili si: „Milujem ťa viac, ako nekonečne veľa nekonečných vesmírov..“ a smiali sa, keď sa jej občas  plietol jazyk pri vyslovení tej vety a komolila slová.. Bez neho si už život nevie predstaviť...bez neho by nebolo slnko, ani hviezdy,  ani nič, čo jej vie priniesť úsmev na pery. Tak veľmi ho miluje, že už mu to túži zase povedať do očí.. Jemne ho pohladí, dá bozk na pery a pozerá naňho, ako sa prebúdza.. V tej chvíli, keď otvorí oči a venuje jej prvý pohľad, akoby sa izba ešte viac zaliala slnkom..

„Ľúbim ťa, miláčik.. Vstávaj, už je ráno..“ Usmeje sa na ňu, pritisne ju k sebe a ešte tak chvíľu v objatí ležia, kým pôjdu do kuchyne vypiť rannú kávu a prežiť ďalší z krásnych, spoločných dní..:))